8. mája sme si kladením vencov k pamätníku pripomenuli obete doposiaľ najväčšieho vojnového konfliktu známeho ako 2. svetová vojna. Každoročne je na oslavách čoraz menej priamych účastníkov, ktorí by nám hrôzy vojny svojimi autentickými spomienkami pripomínali. Pre väčšinu je štátny sviatok Dňa víťazstva nad fašizmom starým známym „voľným dňom“, ktorý väčšinou využívame na oddych a regeneráciu. Ukrýva sa však za ním významná dejinná udalosť a to podpísanie kapitulácie nacistickým Nemeckom. Inak a jednoducho povedané, vojna skončila. Svet sa stal slobodným a človek, bez ohľadu na rasu či náboženstvo, sa mohol opäť slobodne zhlboka nadýchnuť a začať od znova. V dejepise sa učíme o zverstvách, ktoré fašizmus napáchal, ale len veľmi ťažko si dokážeme predstaviť aké veľké boli skutočné hrôzy a utrpenie vtedajších ľudí. Aj občania našej obce svojim hrdinstvom a odvahou dokázali bojovať proti fašistickým okupantom a neváhali pri oslobodení položiť aj to najdrahšie čo mali – svoj vlastný život. Za toto obetovanie im patrí veľká úcta súčasnej generácie, že môže žiť v slobode a demokracii. Dnešný deň je oslavou mieru, ale tiež by mal byť výstrahou pred hrôzami, ktoré svet zažil. Žiaľ, ani po 77 rokoch sa ľudstvo nepoučilo. Vojna a bojové konflikty rozťahujú svoje chápadlá kdekoľvek po našej Zemi.. Hlavne naším mladým dospievajúcim generáciám, ktoré v spleti informácií a dezinformácií predkladanými zo všetkých strán, len ťažko hľadajú pravdu. Isto máme často zmätok a hľadanie pravdy je veľmi zložité. No v prípade vojny je len jediná pravda a to tá, že niečo podobné sa nedá, nemôže a nesmie ospravedlniť ničím. Napriek krutosti a vojnovým zločinom by sme však nemali vinu súčasnosti prenášať do minulosti. A platí to aj naopak, kedy úcta a pieta k našej minulosti neznamená ospravedlňovanie alebo akceptáciu súčasného stavu. Nezabúdajme na to, že sloboda nie je samozrejmosťou a že šírením dobra môžeme vytvárať ďalšie dobro. Spomínajme, NEZABÚDAJME!
